Where are you going? (63. kapitola)

Kam ideš?

Originál

Pozriem sa na hodinky na stene, ktoré ukazujú 14:15 a vzdychnem si zatiaľ čo sa pozriem späť dolu na môj test. Jediné zvuky, ktoré sa ozývali triedou boli moje neustále ťukanie ceruzkou a drevenú lavicu a tikanie hodín.

Škola skončila už o 13:45 a ja ešte nie som ani v polovici môjho testu z matiky. Všetko na papieri vyzerá mätúco, to preto, že som vymeškal až veľa dní v týždni a nemôžem sa do toho dostať. Pokúšal som sa to naučiť sám ale nedoviedlo ma to k ničomu. Všetci to dokončili načas a vybehli z triedy hneď ako zazvonil zvonček ale potom som tu ja, stále pracujem na teste, o ktorom viem, že nedopadne dobre. Asi mali pravdu keď povedali, že som hlúpe decko.

2(3+8) + 5(2+3) / 2 = ?

Zvraštím obočie nad otázkou a začnem krúžkovať náhodné odpovede pri všetkých dvadsiatich otázkach, ktoré nasledujú. Pozriem sa späť na hodinky, potom vezmem svoje veci a kráčam k učiteľke, ktorá sedela pri katedre so zohnutou hlavou pretože kontrolovala testy celej triedy.

''Harry, ako si myslíš, že si to napísal?'' opýta sa pani Lim zatiaľ čo zdvíha zrak. Keď sa na mňa pozerá tak sa jej na tvári sformuje úsmev.

Nervózne prešľapujem zatiaľ čo s ňou udržiavam očný kontakt.''Myslím, že som to pokazil'' zamrmlem.

''Prečo si to myslíš, Harry? Učil si sa doma rovnako ako všetci ostatní?'' zisťovala.

''Neučil som sa, pretože neviem ako. Som ten najhlúpejší v triede a všetci sú múdrejší ako ja'' potichu priznám.

Na jej tvári sa zjaví vráska zatiaľ čo spracúvava to, čo som jej povedal. ''Harry, poď sem'' povie zatiaľ čo ukazuje za svoju katedru. Nesmelo prídem k jej otvorenej náruči a zaváhajúc okolo nej obtočím moje malé rúčky. Jej ruky sa obmotajú okolo môjho tela a ja si položím hlavu na jej rameno. Je to akoby ubehla večnosť odvtedy čo ma objal niekto, komu na mne naozaj záleží. Pôsobí na mňa ako matka, a v mysli si pomyslím na moju matku, o ktorej som si myslel, že ju ľúbim a že jej na mne záleží.

Keď dala zo mňa ruky dolu, cítil som ako keby mi srdce troška nakřáplo. Pozerá sa na mňa a zodvihne ruky aby jemne utrela slzy, ktoré vyšli z mojich očí.

''Prosím, už to o sebe nikdy nehovor. Si veľmi múdry a pekný mladý muž. Nedovoľ aby ti tento test stanovil úroveň tvojej inteligencie, pretože vždy je tu priestor na zlepšenie. Možno nie si najlepší matematikár ale si jeden z najlepších spisovateľov v triede. Celá trieda vrátane mňa bola minulý týždeň uchvátená tvojou básňou pretože bola úžasná. Spomínaš si na ten aplaus, ktorý si si vyslúžil potom?''

''Áno, spomínam si''

''Ako si sa vtedy cítil?''

Jemne pokrčím plecami. ''Asi som sa cítil múdro'' A aspoň raz som cítil, že ma niekto má rád.

''Žiadne asi. Si veľmi múdry. Chceš vedieť, čo si vtedy z toho dostal?'' opýta sa so zdvihnutým obočím.

''Áno, prosím''

Naširoko sa usmeje a chytí moje ruky, ''Bol si jediný z triedy, ktorému som dala 100 bodov'' oznámi a ja sa usmejem.

''Naozaj?'' opýtam sa dychtivo.

Ona prikývne hlavou. ''Áno''

''Už sú skoro tri hodiny, vadilo by tvojim rodičom ak by som ťa odviezla domov? Vonku dosť prší'' opýta sa.

''Um-to je v pohode. Mám v batohu dáždnik'' zaklamem a ona sa na mňa podozrievavo pozrie.

''Si si istý?''

''Áno''

Ona to nechá tak a ja sa cítim zle, pretože som jej klamal. ''Tak dobre teda. Dávaj cestou pozor a teším sa na zajtra''

''Dovidenia pani Lim'' zamávam jej a keď mi odmáva tak odídem.

Trasúc sa kráčam v lejaku so zamračenou tvárou. Okolo mňa prechádzajú autá a ja si želám, aby som bol v jednom z nich a nemusel ísť pešo. Ani nechcem ísť domov ale neviem kam inam by som šiel. Neznášam ten dom a neznášam ich, čím ďalej tým viac. Želám si aby som mal priateľov, aby som mohol ostať u nich ale nanešťastie žiadnych nemám.

Výjdem hore schodmi, ktoré vedú k domu, zazvoním na zvonček a čakám kým niekto otvorí dvere. Všetko v mojom batohu je teraz určite premočené.

Dvere sa otvoria a keď zodvihnem zrak, tak vidím otcovu naštvanú tvár.

''Prečo si ku*va prišiel domov tak neskoro?'' nahnevane zvrieskne.

Pregĺgnem zatiaľ čo sa pozerám do jeho zúrivých očí. ''Písal som v škole te-'' preruší ma v polovici vety tým, že ma chytí za bundu, nadvihne ma a celou silou vrazí môj chrbát do predných dverí. Bolesť mi zaútočí na chrbát a ja sa pozerám na otca s prosiacimi očami aby ma pustil.

''Doriti neklam mi Har-''

Pľuvnem mu do tváre, on ma okamžite pustí a ja spadnem na zem. Pozbieram sa najrýchlejšie ako viem, najprv sa pošmyknem a potom utekám hore schodmi. Jeho kroky ma nahnevane prenasledujú. Vbehnem do svojej izby a schúlim sa v rohu s plačom, zatiaľ čo on vojde do dverí.

''Nie oci! Prepáč!''

''Prepáč! Prepáč! Nie oci! Nie! Nie! Nie!'' kričím a on ma opakovane udiera.

''Harry? Harry, zobuď sa!'' prosí hlas zatiaľ čo trasie mojimi ramenami a ja začnem z ničoho nič lapať po dychu. Pokúsim sa sadnúť si ale sila, ktorú London používa na to aby ma držala dolu je neústupná a tak si späť ľahnem. V hrudi mi srdce bije neskutočne rýchlo. Pozriem sa na Londoninu tvár, a vidno na nej, že je London znepokojená. Pozriem sa na hodinky a sú už skoro 3 hodiny ráno.

Ku*va.

Takýto flashback, že som sa až spotil som nemal už veľmi dlho. Bolo to také reálne, ako keby som ten moment prežíval znova.

''Je ti dobre? Kričal si zo spánku a ja som sa vydesila'' povie a ja sa pozriem späť na ňu a prikývnem hlavou.

''Hej, bola to len nočná mora. Je mi fajn''

''Chceš sa o tom porozprávať?'' opýta sa a ja vzdychnem predtým ako prikývnem. Ešte nikdy som o týchto veciach nikomu nerozprával ale jej verím dostatočne na to aby som jej to povedal.

Pohne sa z pozície nado mnou a sadne si vedľa mňa s prekríženými nohami. Konečne sa posadím, olížem si pery a začnem rozprávať.

''Nie je tu toho až tak veľa, o čom by som ti rozprával ale aj tak ti to poviem'' začnem zatiaľ čo sa pozerám dolu a ona sa na mňa povzbudzujúco usmeje. ''V tom flashbacku som mal 11 rokov. Písal som test po škole s pani učiteľkou Lim lebo som nerozumel matike. Nerozumel som vôbec ničomu a tak som bez zaváhania všetko zaradom tipoval. Učiteľka sa ma opýtala, že ako si myslím, že som to napísal a ja som povedal, že som to pokazil a že som to najhlúpejšie decko v triede. Ona ma objala a po prvý krát v živote som sa cítil milovaný a cítil som, že na mne niekomu záležalo. Ona mi potom proste povedala aby som nepochyboval o sebe a o svojej inteligencii. Skrátene, ponúkla sa, že ma odvezie domov pretože pršalo a ja som to odmietol, pretože som sa nechcel dostať do problému. Hneď potom som to oľutoval, pretože som bol z tej cesty domov takmer podchladený. Môj otec bol bezdôvodne nasratý a chcel vedieť prečo som prišiel domov tak neskoro a ja som ani nestihol dopovedať vetu a on na mňa vybehol. Chytil ma za golier mojej bundy a udrel so mnou o zavreté predné dvere. Bol som v takých mukách, že som mu neúmyselne pľuvol do tváre, vybehol som po schodoch najrýchlejšie ako som mohol no on ma nasledoval. Vbehol som do mojej izby a schúlil som sa v rohu do kĺbka keď zrazu vtrhol dnu on. Prosil som ho aby prestal a že mi je to ľúto ale on stále pokračoval a bil ma až dokedy som neupadol do bezvedomia''

Pozriem sa na ňu a jej oči sa lesknú zatiaľ čo sa na mňa pozerá so zamračenou tvárou.

''Kam ideš?''

''Um-len ti idem doniesť niečo na pitie'' zamrmle predtým ako otvorí moje dvere a odíde.

Pohľad London

Keď mi vysvetľuje, čo sa stane keď príde domov, moje srdce sa mi v hrudi rozpadá na milión kúskov. Ani jeho otca nepoznám ale práve teraz ho z celej duše nenávidím. Puká mi srdce keď viem, že ho otec mlátil za niečo také bežné, nemal žiaden seriózny dôvod.

Je vôbec možné aby rodič nemal po ubití svojho dieťaťa do bezvedomia žiadne výčitky svedomia? Chápem prečo mal nočnú moru, je to traumatizujúce a núti ma to premýšľať nat tým, či bolo aj niečo horšie.

Nikdy predtým som Harryho nevidela takéhoto znepokojeného, a viem, že to, že mi to teraz povedal, bolo pre neho naozaj veľa. Chcela by som aby mi z očí vytrieskli slzy a aby som ho objímala ale neurobím to a miesto toho nechám slzy aby mi potichu stekali dolu tvárou. Posledná vec, ktorú teraz chcem je aby sa cítil ešte nepríjemnejšie.

Prestane a ja párkrát zažmurkám očami a pomaly sa postavím z postele.

''Kam ideš?'' zastaví ma jeho hlas a počujem v ňom hlase zúfalstvo, keď na mňa hľadí v melanchólií.

''Um-len ti idem doniesť niečo na pitie'' zakokcem.

Kráčam dolu schodmi a utieram si slzy dlaňami. Zasvietim kuchynské svetlá, idem ku chladničke a vyberiem krabicu s mliekom. Vezmem hrnček, naplním ho mliekom a vložím ho na pol minúty do mikrovlnky.

Pozriem sa na hodinky na linke, ktoré ukazujú 3:15, zhasnem svetlá a výjdem hore schodmi do Harryho izby. Potichu za sebou zavriem dvere a idem k nemu.

''Tu máš, vypi to'' poviem. Podám mu pohár naplnený teplým mliekom a on mi ho pomaly vezme z ruky. ''Pomôže ti to aby si sa upokojil a mohol späť ďalej.''

Skĺznem na zem, opretá o stenu naproti nemu a sledujem ako potichu pije zo svojho pohára, jediný tichý zvuk, ktorý je občas počuť je jeho sŕkanie. Vyzerá pokojne ale na tvári mu vidno nepokoj a to ma mätie. Otvorím ústa aby som niečo povedala ale zavriem ich v okamihu keď položí svoj hrnček na nočný stolík a náhlivo vbehne do kúpeľne. Dvere sa zabuchnú a ja sa zo zeme okamžite pozbieram na nohy.

Myknem kľučkou a zamračím sa keď zistím, že dvere sú zamknuté.

Keď počujem ako ho napína tak sa mi zovrie žalúdok. Netrpezlivo si prehrabnem rukou vlasy a vzdychnem. Ten zvuk konečne po pár minútach prestane a počujem vodu tečúcu do umývadla.

Ešte nikdy v živote som sa necítila taká nervózna a všetko je teraz také zdrvujúce. Bol úplne v pohode a potom z ničoho nič sa ponáhľa do kúpeľne aby sa vygrcal. Niečo tu nesedí. V tom flashbacku sa mu muselo udiať ešte niečo iné, a z toho mu prišlo nevoľno. Môže to byť aj z úskosti ale on skrýva svoje emócie, takže vlastne to nemôžem vedieť.

Kúpeľňové dvere sa otvoria a on výjde celý bledý ako stena. Hodím sa na neho a objímem ho a on na chvíľu stuhne no potom okolo mňa obtočí svoje ruky. Drží ma blízko svojho odhaleného hrudníka a na chvíľu myslím na niečo iné. To búšenie jeho srdca je upokojujúce. Pozriem sa neho.

''Harry, nie je ti dobre. Čo sa stalo?''

''Nič sa nestalo. Je mi fajn.. som len unavený'' povie a ja viem, že mi klame. Má to napísané na čele.

Opriem sa o čelo postele a sedím zatiaľ čo jeho hlava odpočíva v mojom lone. Schúli sa pod prikrývkami a podľa jeho spomalených reakcií viem, že je už ospalý. Jeho ruka sa chytí môjho pásu zatiaľ čo ja sa mu pomaly prehrabávam vo vlasoch.

''Ty nejdeš spať?'' zamrmle. Natiahnem ruku na bok a potichu vypnem lampu. Jeho hrudník sa pomaly dvíha a klesá zatiaľ čo sa na mňa díva s ospalými očami.

''Pššt, Harry. Netráp sa o mňa.'' utíšim ho. ''Pôjdem spať keď zaspíš ty, Okej?'' zohnem sa a jemne ho pobozkám na čelo.

Hrám sa s jeho vlasmi až pokým sladko nezaspí. Nemôžem si nevšimnúť ako sa na mňa v spánku vždy lepí. Ako keby si myslel, že ak ma na chvíľu pustí tak zmiznem. Je smutné vidieť počas spánku takého zraniteľného. Pod všetkými tými tetovaniami, niekde hlboko v jeho srdci je malý chlapec. Malý chlapec, ktorý túžil po tom aby bol milovaný a aby na ňom niekomu záležalo, ale nedostalo sa mu to od tých, od ktorých to čakal.

(jujky ďakujem vám už za 15k+ videní som happy veľmi naozaj a som rada, že sa vám páči poviedka asi :D noo a btw už len 9 častí do konca a.... *dramatické bubny* potom nasleduje Bad meets good 2 :D teda budem to prekladať ak sa mi to oplatí a budem mať čas ale posnažím sa :)) tak teda ak chcete tak zanechajte komentár a ešte si užite pár posledných vzácnych dní prázdnin :D a kto vyrieši správne príklad z tejto kapitoly vyhráva pomyselnú tortu lol :D )