Away from you (45. kapitola)

Ďaleko od teba

Originál

Pohľad London

Keď sme boli s Carterom v objatí hodnú chvíľu, našu pozornosť si získalo niekoho hlasné odkašľanie. Dala som ruky dolu z Cartera a voľne mi spadli vedľa tela, keď som sa otočila a uvidela som ako tam stojí Harry. Stál tam s rukami prekríženými cez hruď a bolo evidentné, že bol vytočený. Možno dokonca aj naštvaný. Len som rozmýšľala, ako dlho tam už stál.

Pozrela som sa na Cartera a chabo som sa usmiala.

''No, tak sa asi vidíme pondelok v škole?'' opýtala som sa, cítila som sa jemne trápne, pretože Harry bol priamo za nami.

''Áno, jasné'' povedal, zatiaľ čo pomaly kráčal dozadu k svojmu motocyklu.

''Tak dobrú noc Carter, dojdi bezpečne domov'' povedala som s úsmevom keď si sadol na motocykel a dal si na hlavu helmu.

''Aj tebe'' zvolal predtým ako okolo nás vyrazil do noci. Vietor, ktorý spôsobila rýchlosť, spôsobil, že mi vlasy viali dozadu a vánok, ktorý okolo mňa zavanul spôsobil, že som sa jemne zatriasla od zimy.

Otočila som sa, aby som zistila, či je Harry v tej istej polohe, ale on nebol. Už kráčal predo mnou.

Vzdychla som si a nasledovala som sa. Viem, že to čo urobil, by ma nemalo raniť, ale ranilo ma to. Mal byť na mojej strane a on nebol.

''Môžeš prosím počkať?'' zvolala som smerom k nemu na tomto vyľudnenom parkovisku. Bolo tu už len zopár áut, pravdepodobne boli zamestnancov.

Ani sa neotočil ani nereagoval, namiesto toho pokračoval v chôdzi.

Keď som sa za ním vliekla vo vzdialenosti pár stôp, silnejšie som sa zamotala do svetra.

Ešte ani nie pred pätnástimi minútami bol v pohode. Je zaujímavé ako sa jeho nálada dokáže zmeniť žmurknutím oka.

Konečne som sa dostala k autu, a už bolo naštartované. Auto už nebolo kabrioletom, musel to zmeniť.

Otvorila som dvere auta a sadla som si. Hudba bola vypnutá a v celom aute bolo ticho. Jediný zvuk ktorý som počula bolo jeho dýchanie.

''Takže, chce sa ti vysvetliť mi, prečo si ma ignoroval?'' opýtala som sa zatiaľ čo som sa na neho pozrela zľava. On odvrátil tvár smerom k oknu, blokujúc ma od pokusov o očný kontakt.

Sedela som tam 5 minút čakajúc na jeho odpoveď.

''Počul som všetko, čo ste hovorili'' konečne prehovoril, trvalo mu to celú večnosť.

Jeho ruka otvorila priehradku a on do nej ponoril svoje prsty. Vzal do nich cigarety a zapaľovač, predtým ako priehradku zabuchol. Otvoril krabičku, vybral von cigaretu, položil si ju medzi pery. Zapaľovačom zapálil jej koniec a keď vdýchol, tak zažiaril na červeno. Otvoril svoje okno a vydýchol dym, ktorý vstúpil do jeho pľúc.

''Takže si nás odpočúval?''

''Áno, ale to nie je pointa'' povedal znovu vydychujúc dym.

''A čo je potom pointa? Čakám kým sa to dozviem'' povedala som a pomaly som začínala byť vytočená z jeho nedostatku slov.

''Pointa si ty'

''Ako to, že som pointa ja?'' povedala som so zvrašteným obočím a ústami otvorenými dokorán. Robí si zo mňa srandu?

''Pointa je, že ty mi ku*va neveríš, London!'' zavrčal zatiaľ čo búchal päsťou po volante, to spôsobilo, že som sa skrčila.

Vyhodil cigaretu von z okna a otočil sa ku mne. Jeho oči prepaľovali tie moje.

''Musíš si myslieť, že ťa len využijem a potom ťa odhodím, tak ako som to urobil všetkým ostatným dievčatám, že?'' opýtal sa zatiaľ čo sa pozeral priamo na mňa.

Pregĺgla som.

Počul som akú má reputáciu u dievčat a nechcem aby si skončila ako ony, iba využité a so zlomeným srdcom.

''Že!'' opýtal sa znovu a začínal byť viac rozrušený.

''Áno al-''

''To bola pointa'' povedal, prerušujúc ma.

''Aká poi-'' začala som.

''Je tu niečo, čo som urobil a preto mi neveríš, London?'' opýtal sa iritovane so zaťatou čeľusťou.

''Harry je tu-''

''Len mi daj vedieť, aby som nemrhal časom'' povedal a ja som bola hotová.

''Vieš čo'' začala som otvárajúc dvere auta.

''Ja ku*va odchádzam!'' zvrieskla som zatiaľ čo som vystupovala z auta a vzala som si tašku.

''Kam?''

''Hocikam ďaleko od teba!'' zvrieskla som späť.

''Nevidím dôvod v rozprávaní s tebou, keď ani nemôžem vypustiť z úst nejakú vetu bez toho aby si ma ku*va hneď neprerušil, Harry!'' zvrieskla som na neho cez dvere, teraz som bola brutálne nasratá.

''Choď späť do toho sprostého auta, London'' dožadoval sa a ja som na neho zazrela.

''Nie'' povedala, zastávajúc si svoje slovo aj keď som bola vnútri zlomená.

''London! Prisahámbohu, že ak sa nevrátiš späť do tohto auta'' varoval ma.

''Prečo by som mala vojsť do auta ku niekomu, komu neverím?'' vzdorovala som a zabuchla som dvere, predtým ako som odkráčala preč.

Verím mu a je smutné, že si myslí, že mu neverím. Potriasla som hlavou na bok, keď som kráčala ďalej od auta. Studený vzduch mi udieral do tváre. Ach keby som si vzala niečo teplejšie aby som sa zakryla.

Nemala som ani tušenia, kde som kráčala.

***

Len som kráčala a kráčala a trvalo to ako celá večnosť. Všetky ulice boli tiché, nepočula som žiadne zvuky, len občasné šušťanie lístkov vo vetre.

Moje chodidlá ma boleli od každého jedného kroku, ktorý som spravila a bola som hrozne unavená.

Mala som chuť zavolať mame aby po mňa prišla ale nechcela som aby sa starala to mojich vecí. Potom by si o Harrym myslela negatívne veci a to je tá posledná vec, ktorá chcem aby sa stala.

Prešla som cez cestu a šla späť na chodník. Potrebovala som si sadnúť ale v okolí neboli žiadne lavičky.

Vybrala som si mobil z tašky a zapla som ho.

30 zmeškaných hovorov, 10 hlasových správ, 50 neprečítaných správ a všetky boli od neho. Jednu zo správ som otvorila a prečítala:

Bejby, kde si? Jazdím okolo už asi hodinu a pol a nemôžem ťa nikde nájsť. Je skoro 1 hodina ráno. Viem, že sa trasieš od zimy a chcem ťa mať v mojej náruči. Prepáč, že som ťa prerušoval a nedával ti šancu rozprávať. Nechal som zlosť aby ma ovládla a ospravedlňujem sa. Prosím odpovedz mi.

Zavrela som správu a utrela som si slzu.

Krížom cez cestu bol park a ja som kráčala k nemu, v nádeji, že tam nájdem lavičku. Celý park bol tmavý, okrem slabého svetla vyžarujúceho z lámp. Vliekla som sa po parku a vzdala som to. Šla som ku stromu a skĺzla som po ňom, môj chrbát sa o neho opieral a ja som si pritisla kolená k hrudi a objala ich. Nikdy predtým som sa necítila taká sama.

Môj mobil začal vibrovať v taške a ja som vedela, že to je on. Vyschlo mi v hrdle. Čumela som na mobil v mojej ruke zatiaľ čo zvonil. Predtým ako som si stihla uvedomiť čo vlastne robím, zodvihla som.

Počula som ako hlas volá moje meno ešte predtým ako som si ho dala ku uchu.

''H-h-harry'' zakoktala som a v momente som sa rozplakala, len počutie jeho hlasu na druhom konci spôsobilo, že som plakala silnejšie. Slzy mi nedbanlivo tiekli po lícach, slzy priniesli na moje líca istý druh tepla.

''London, oh bože'' povedal do telefónu jeho horúčkovitý hlas.

''Bejby, kde si?''

''Je mi to t-t-tak ľúto Harry'' povedala som medzi vzlykmi. Nikdy predtým som sa necítila tek zle.

''Nie nie nie, neospravedlňuj sa, bola to moja vina'' uistil ma a ja som pokývala hlavou.

''Len mi prosím povedz kde si''

''Som v p-parku, opretá o strom'' odpovedal môj roztrasený hlas.

''Vieš ako sa ten park volá?'' opýtal sa a ja som počula zvuky jeho auta.

''Nie''

''Neboj sa, ja ťa nájdem, len ostaň tam kde si a nehýb sa'' povedal asertívne a ja som prikývla.

''Prosím ponáhľaj sa Harry'' povedala som so smrkaním.

''Budem'' povedal a hovor sa skončil.

A ja som bola zas sama v tme.

Objala som si kolená, zakryla tvár a čakala na neho.

***

Harryho pohľad

''Ku*va'' zvrieskol som, keď som dupol na brzdu, keď auto predo mnou znedazdajky zastavilo. Bol som veľmi blízko k tomu aby som vyšiel von a nadával na nich ale rozhodol som sa, že radšej nie. Nemohol som na nich mrhať svoj čas, keď bola London sama niekde v parku v tejto nočnej hodine.

Cítil som sa tak vinný, že som jej dovolil odísť bez toho aby som za ňou šiel. Proste to bolo tým, že sa priznala, že mi neverí. Zasekol som sa. Nechcel som veriť slovám, ktoré povedala ale nejako som uveril. Keď som sa vrátil do reality, ona už bola mimo dohľadu, stratená v noci. Ostal som čakať v aute 10 minút, pretože som predpokladal, že sa vráti ale ona sa nevrátila. Vtedy som vyštartoval z parkoviska a začal ju hľadať. Keď som jazdil okolo a hľadal ju, čas ubiehal. Prešiel som po každej jednej ulici, ktorá bola v blízkosti, pozeral som sa aj vpravo aj vľavo ale na uliciach nebol nikto. Začal som sa cítiť hrozne a rozhodol sa, že jej budem volať v intervaloch. Stále keď som to urobil, jej mobil zvonil ale ona nedvihla, poslalo ma to do odkazovej schránky. Keď ubiehal čas, tak som si stále prehrabával rukou vlasy a ťahal za korienky. Písal som jej a nechával odkazy ale nedostal som žiadny typ odpovede. Moje jediné vysvetlenia boli, že na mňa bola ku*va fest nasratá alebo mala vypnuté zvuky. Ani som nevedel, či bola v pohode alebo nie. Šiel som aj k jej domu a celý dom bol tmavý so žiadnymi autami na príjazdovke, samozrejme okrem toho jej. Za ten čas ako som obišiel všetky miesta kde by pravdepodobne mohla byť, prešla hodina. Bol som taký plný nádeje, že som sa šiel pozrieť aj do môjho domu no na moje zdesenie nebola ani tam. Ešte nikdy predtým som nebol na seba taký nasratý. Sedel som v aute a hodiny ukazovali 1:30. Bola preč od 11:45. Nemal som dopustiť aby sa toto stalo.

Konečne som sa dostal k parku a modlil som sa, že tam bola a čakala.

Zabuchol som dvere a začal kráčať ku vchodu.

***

Pohľad London

Od kedy zavolal Harry prešlo 20 minút ale bolo to ako večnosť.

Predtým som si myslela, že je zima ale teraz mrzne. Toto by nemalo byť Kalifornské počasie.

Pozrela som sa do nehybného priestoru a vydýchla predtým ako som zavrela oči. Stále som si hovorila, že už ide. Že je na ceste. Nechcela som nič iné ako byť v jeho rukách.

Prešlo 10 minút a ja som mohla prisahať, že som začula niekoho v diaľke volať moje meno, ale to si pravdepodobne len moja myseľ robila žarty. Až pokiaľ som to nepočula znovu, hlasnejšie.

Okamžite som otvorila oči a obzerala som sa po okolí zatiaľ čo som si sadala. Počula som vŕzganie listov a postavila som sa zatiaľ čo som vzala do ruky moju tašku. Moje nohy boli stŕpnuté a tuhé, keďže som bez pohybu sedela pol hodiny.

Vyšla som spoza stromu a uvidela som figúru, chrbtom ku mne. Mohla som si len tipnúť, že to bol Harry.

''Harry?'' zavolala som s priveľkou nádejou keď som kráčala smerom ku figúre.

Figúra zastala a okamžite sa otočila, pozerajúc do tmy.

''London?'' ozýval sa jeho hlas a ja som vedela, že to je on.

Bez rozmýšľanie som sa za ním rozbehla najrýchlejšie ak mi to dovolili nohy. Studený vzduch mi udieral do tváre. Ani neviem prečo som plakala ale plakala som. Asi to boli slzy šťastia.

Šiel ku mne rýchlym krokom s otvorenou náručou a ja som sa hodila okolo jeho krku, obtočila som nohy okolo jeho pásu a objímala som ho ako o život. Jeho ruky ma zovreli a silno ma stisol.

''Pššt bejby, prestaň plakať'' utišoval ma zatiaľ čo mi robil prstami krúžky na chrbte.

''Bejby, ty mrzneš .. je mi to tak ľúto'' povedal predtým ako začal kráča´t.

''Počkaj'' povedal keď zastavil. Dal ruky dolu z môjho chrbta a začal si vyzliekať sako. Jeho ruky položili ten kus oblečenia na môj chrbát. Stále bolo teplé.

''Ja nechcem aby ti bola tiež zima'' povedala som zatiaľ čo som krútila hlavou.

''Ty si už vydržala dosť dlho, London. Tá zima ma nezabije'' povedal a ja som si nemohla pomôcť a usmiala som sa.

(aw zlatíčka sú :D lol a číta to tu ešte niekto, či už ani nie ? )