Don't say it (39. kapitola)

Nehovor to

Originál

Pohľad London

''Miláčik, tak ako bolo dnes v škole?'' opýtal sa ma otec zatiaľ čo si dával do úst vidličku plnú jedla.

Položila som pohár späť na stôl, ''Vlastne bolo celkom dobre'' – usmiala som sa- ''Hádajte kto so mnou teraz chodí do školy!'' prakticky som zvrieskla.

''Hej hej, ukľudni sa. Nemusíš na nás kričať, sedíme hneď oproti sebe'' povedala moja mama so smiechom.

''Prepáč, ale tipnite si'' povedala som znižujúc tón hlasu s obrovským úsmevom na tvári.

''Ashley?'' opýtala sa mama a ja som pokrútila hlavou.

''Jennifer?'' opýtal sa otec.

''Eww nie oci, neverím, že si to práve povedal'' povedala som krčiac znechutene tvárou.

''Povedala si aby sme hádali!'' vyhodil rukami do vzduchu a vyčítavo na mňa ukázal.

''Pravda'' povedala som s úškrnom.

''Takže, kto to je?'' opýtala sa mama. Zobrala si pohár k ústam a odpila si.

''Kto je kto?'' opýtala som sa a oni sa na mňa uprene pozreli.

''Dobre! Dobre! Je to Carter! Teraz chodí do mojej školy!''

Vyzerali kompletne prekvapení – rovnaká reakcia akú som mala ja keď som ho uvidela ráno.

''To je super! Čo viac si môžeš priať, keď máš späť svojho najlepšieho priateľa?'' zvískla.

''Presne mami! Bola som taká šťastná, keď som ho dnes uvidela'' rozplývala som sa.

''Som rád, že je späť. Mohla by si ho niekedy pozvať na večeru'' navrhol môj otec.

''Hej oci, tiež som nad tým rozmýšľala'' povedala som.

''A ešte mám jednu vec, ktorú vám chcem povedať'' usmiala som sa.

Sľúbila som Harrymu, že im o 'nás' poviem, tak teraz je ten čas.

''Čo je dnes, deň priznaní?'' zavtipkoval môj otec a mama ho drgla do boku.

''Hovor zlatko'' dodala mi odvahu mama.

''Mám frajera'' vyšlo zo mňa.

Opatrne som sa na nich pozrela a otcovi takmer zabehlo jedlo.

''Čo?'' opýtal sa.

''Mám frajera'' zopakovala som.

''To už viem, ale kedy? Ako dlho?'' pýtal sa otec úzkostlivo.

''Teraz už asi 2 týždne''

''Chcem ho spoznať'' vyhlásil otec a ja som sa pozrela na moju mamu aby ma podporila.

''Mark, upokoj sa predtým ako dostaneš infarkt'' Usmiala som sa.

''Tak, ako sa volá?'' opýtala sa mama.

''Volá sa Harry'' povedala som a začervenali sa mi líca.

Moja mama sa na mňa usmiala.

''Takže, ty ho máš asi veľmi rada, že?'' opýtala sa.

''Áno, je úžasný a robí ma šťastnou'' nemohla som si pomôcť a musela som sa usmievať. Viem, že to je klišé ale len pomyslenie na neho mi spôsobovalo motýle v bruchu.

''Tak, ak ťa robí šťastnou-'' začal môj otec ale potom prestal, keď šiel ku odpadkom a vysypal tam zvyšky z taniera.

Čakala som kým dokončí vetu.

''Tak potom ho mám rád. Jediná vec, ktorú chceme s tvojou matkou, je aby si bola šťastná a ak ťa on robí šťastnou, tak to je všetko čo ma zaujíma'' uzavrel to.

''Má pravdu'' súhlasila moja mama.

''Oboch vás tak veľmi ľúbim!'' zajasala som. Dokonca som sa postavila a oboch ich objala.

''Ešte to nie je všetko London, stále ho musíme stretnúť'' povedal otec.

''Jasné, samozrejme. Ktorý deň?'' opýtala som sa pozerajúc na obidvoch.

''Myslím, že nedeľa je fajn?'' opýtala sa mama otca.

''Hej, to znie dobre'' povedal.

''Tak teda povedz Harrymu, že ho budeme radi očakávať túto sobotu'' povedal otec spájajúc ruky.

***

Takmer som dokončila písanie eseje, keď mi začal zvoniť mobil.

Dala som ruky preč z počítača a natiahla som sa aby som vzala mobil z nočného stolíka.

Harry.

''Ahoj bejby'' prehovoril cez telefón jeho chrapľavý hlas.

''Ahoj Harry! Čo je?''

''Nič, len šoférujem a ty?''

''Snažím sa dokončiť esej na angličtinu'' zastonala som.

''Mal som pocit, že robíš domácu'' povedal so smiechom.

''Čo tým akože myslíš?''

''Nič'' povedal a ja som zagúľala očami aj keď ma nemohol vidieť.

''To je jedno, kde to vlastne ideš?''

''K tebe domov''

''Čo?! Prečo?'' spanikárila som. Pozrela som sa na hodinky na počítači a bolo 10 hodín. Moji rodičia boli stále hore.

''Nevedel som, že je problém v tom, že chcem navštíviť svoju frajerku. Môžem sa otočiť späť ak chceš?''

''Nie''

''To som si myslel!'' povedal do telefónu a ja som vedela, že sa vyškieral.

''Nie je to tak .. proste moji rodičia sú doma a sú ešte stále hore''

''Nemyslela si si, že pôjdem prednými dverami, že?'' povedal pobaveným hlasom.

''A čo, vyšplháš sa cez okno?'' zasmiala som sa.

''Hej''

''Nemyslím si, že to je dobrý nápad'' povedala som. Vstala som z postele, šla ku oknu a pozrela som sa cez neho. Moje izba bola celkom vysoko.

''Ver mi, liezol som cez ploty, ktoré boli vyššie ako tvoja izba''

''Tak potom dobre'' povedala som líhajúc si späť na posteľ.

''Len nechaj pre mňa to okno otvorené'' povedal a ja som ho počúvla.

''Je otvorené''

''Dobre, vidíme sa o 10 minút''

''Okej'' povedala som do telefónu predtým ako som zavesila.

Dokončila som posledných pár odsekov.

''Konečne!'' potešila som sa, keď som z tlačiarne vytiahla 5 čerstvo vytlačených papierov.

Ak toto mojej učiteľke nebude stačiť, tak potom sa radšej zabijem.

Vyzliekla som sa a dala som si veľké tričko – siahalo mi takmer po kolená.

Hrala som sa s telefónom, keď som čakala kým príde Harry.

Prešlo pár minút a počula som klopanie na okno.

Ignorovala som to a potom som to začula znovu.

Šla som ku oknu a otvorila som ho.

''Au!'' zvrieskla som zatiaľ čo som si šúchala čelo a čumela na Harryho.

''Ku*va, prepáč'' povedal škrabajúc si krk.

''Je to v pohode, len si pohni'' povedala som.

Prikývol hlavou a prišiel ku domu. Z hrôzou som sledovala ako začal bez námahy šplhať po stene domu. Keď sa blížil tak som odstúpila od okna. Jedna z jeho rúk bola na parapete a vtedy som začula klopanie na dvere.

Obaja sme sa pozreli na dvere, ktoré sa začali pomaly otvárať.

Skočila som na posteľ, vzala som telefón a predstierala som, že esemeskujem.

''Oh ahoj oci'' povedala som snažiac sa pôsobiť kľudne.

''Ahoj London, len som prišiel aby som ti niečo rýchlo povedal'' povedal a sadol si na moju posteľ.

''Vrav'' povedala som ukladajúc mobil preč a pozrela som sa na neho.

''Viem, že máš 17 a už si takmer dospelá ale nechcem aby ťa ten Harry, s ktorým chodíš zranil'' povedal, ja som prikývla a on pokračoval.

''Ja som bol tiež mladý a ver mi, jediná vec, ktorú chcú chlapci je-''

''Oci, nehovor to''

''Vagína'' povedal a ja som v tej chvíli chcela skočiť z mosta.

''Nie je to troška trápne'' povedala som pozerajúc sa hocikam inde, len nie na ocovu tvár.

''Ja len chcem, aby si to do budúcna vedela''

''Vďaka oci'' povedala som s úsmevom''

''Nie je zač'' povedal vstávajúc z postele, potom ma objal a dal mi pusu na čelo.

''Prečo máš otvorené okno? Je zapnutá klimatizácia'' povedal pozerajúc smerom k oknu a pokrútil hlavou.

Pozrela som sa na okno a Harryho prsty sa celou silou držali parapety.

''Oh, práve som chcela-'' začala som ale on ma prerušil.

''Zavrieť? Neboj sa, ja to urobím za teba, zlatko'' povedal kráčajúc smerom k oknu.

Natiahol sa ku oknu, zaklapol ho a ja som sa musela pozrieť preč, keď ho zabuchol.

''Dnešná mládež si asi myslí, že peniaze rastú na stromoch'' povedal kráčajúc k dverám.

''Tak dobrú noc London''

''Dobrú oci'' zvolala som a on za sebou zavrel dvere.

Zoskočila som z postele, utekala som k oknu a otvorila som ho tak rýchlo ako som mohla.

''Ó môj Bože! Je mi to tak ľúto!'' vrieskala som, keď sa vyšvihol cez okno dnu. Šiel ku mojej posteli a sadol si na ňu s rukami pred ním.

''Necítim si prsty'' povedal. Kľakla som su medzi jeho nohy a jemne som zobrala jeho ruky do mojich.

Pozrela som sa na nich a boli celé červené s jemným otlačkom od okna.

''Cítim sa strašne! Ku*va!'' povedala som mu bozkávajúc mi prsty.

''Um London?''

''Nevedela som, že chce zavrieť okno!'' revala som.

''London''

''Všetko je to moja vina''

''Mala som ho zastaviť alebo niečo urobiť''

''Ó môj Bože! Čo ak som ti zlomila prsty?'' zvrieskla som.

''London!'' zvrieskol Harry a ja som sa na neho pozrela.

''Ukľudni sa, kvôli tebe sa normálne začínam báť''

''Prepáč'' zamrmlala som.

''Nebola to tvoja vina, neospravedlňuj sa za niečo čo si neurobila''

''Al-''

''Žiadne ale''

''Myslíš, že by si my mohla doniesť nejaký ľad?'' opýtal sa a ja som prikývla.

''Ďakujem''

Zavrela som za sebou dvere a normálne som zišla dolu schodmi, prešla som okolo rodičov v obývačke.

Vošla som do kuchyne, šla som ku chladničke a otvorila som mrazničku. Chvíľu som sa rozhliadala a potom som to uvidela – sáčok s ľadom. Vzala som ho a položila som ho na linku. Bol tvrdý ako skala.

Nemala som inú možnosť a tak som ním začala biť o linku.

Môj otec horúčkovito vbehol do kuchyne, ''Čo to dokelu robíš?'' zvrieskol.

Otočila som sa a pozrela som sa na neho.

''Len si beriem trocha ľadu'' povedala som a udrela som s tým znovu, a on sa skrčil.

''To viem! Na čo dokelu potrebuješ ľad?'' opýtal sa.

Šla som ku šuflíku, vybrala som vákuové vrecko a naplnila som ho ľadom.

''Mám krámy'' zaklamala som, kráčajúc smerom k nemu.

Podozrievavo si ma prezrel.

''Myslel som si, že dievčatá si tam dávajú teplé veci, nie studené'' povedal pozerajúc sa na mňa so zdvihnutým obočím.

''Nechaj ma!'' povedala som pravdepodobne príliš hlasno zatiaľ čo som prebehla okolo neho a hore schodmi.

Vbehla som dnu do izby, zabuchla som sa sebou dvere a skĺzla som na zem.

''Čo do pi*i sa tam dole stalo'' opýtal sa Harry zatiaľ čo sa na mňa pozeral.

''To nechceš vedieť.''

(Po dlhšom uvažovaní som prišla na to, že nestíham pridávať rýchlejšie ako každý tretí deň – kvôli škole a tak – tak dúfam, že to pochopíte :) a taktiež .. síce neviem či mám vôbec to privilégium venovať niekomu kapitolu, kedže to nie je moja poviedka ale .. chcela by som túto kapitolu venovať Zuzis, ktorá síce takmer vôbec nekomentuje ale každý deň ma otravuje správami, že kedy bude nová časť a viac menej ma ona núti skoro stále k prekladu lol :D takže Zuza.. choď do riti <3 hej som trápna viem čauko)