If i move my hand, will you scream? (4. kapitola)

Ak pohnem rukou, budeš kričať?

Originál

 

Tony a ja sme sa konečne dostali na hodinu matematiky. Všetci v triede na nás upreli zrak, keďže sme ich našou prítomnosťou zjavne vyrušili. Dokonca aj učiteľ sa otočil.

''Prečo meškáte na moju hodinu?'' spýtal sa učiteľ naštvane, pretože sme spôsobili rozruch.

Predtým ako som otvorila ústa, Tony prehovoril.

''London je tu nová, takže potrebovala pomôcť s hľadaním triedy, takže som jej pomohol ale najprv sa musela zastaviť pri svojej skrinke a preto nám to trvalo tak dlho.'' povedal jedným veľkým dychom. Koľko má vzduchu v pľúcach?

Vykročila som spoza Tonyho a tiež som prehovorila.

''Ahoj, ja som London. Prepáčte, že kvôli mne Tony meškal na hodinu. Len mi ukazoval cestu po škole'' povedala som učiteľovi, ktorý vyzeral, že nás chápe.

''Oh, potom fajn, Ahoj London. Je od teba pekné, že sa k nám pripájaš. Ja som pán Smith. Prosím sadnite si kdekoľvek, kde sa vám bude páčiť.'' učiteľ povedal Tonymu a mne.

Tony začal kráčať smerom k zadnej časti triedy a ja som išla hneď za ním, keďže tam bolo miesto na sedenie. Vyberajúc môj zošit a ceruzku sme si začali robiť svoju prácu. Pán Smith začal vysvetľovať látku na tabuli v prednej časti triedy.

Matematika bola pravdepodobne môj druhý najobľúbenejší predmet, po výtvarnej. Matematika bola pre mňa vždy ľahká a stále to vyzeralo tak, že rýchlo chápem látku. Učiteľ nám dal zopár príkladov, ktoré máme urobiť na hodine predtým ako zazvoní na prestávku. Našťastie nám dovolil pracovať s partnerom, takže som sa spárovala s Tonym. Vtipné na tom bolo, že obaja rozmýšľame rovnako a stále by sme sa zhodli na rovnakej odpovedi. Učiteľ k nám prišiel a povedal ''Dobrá práca, ide vám do od ruky''

Boli sme hotoví skôr ako celá trieda, takže nám učiteľ dovolil rozprávať sa, ale potichu.

''Ďakujem, že si sa ma na chodbe zastala, London'' Tony povedal, zatiaľ čo sa farba jeho líc zmenila na karmínovú. Aw, je taký zlatý.

''Nie je zač, bolo to celkom vtipné ako som ho ztrápnila pred jeho priateľmi'' potichu som odpovedala, zatiaľ čo som si balila nejaké veci.

''Hej, myslím, že bol šokovaný, pretože ešte nikdy predtým sa mu nikto nepostavil.''

''Seriózne?''

''Áno, neklamem. Väčšina ľudí sa mu snaží vyhýbať, dokonca aj učitelia! Cez deň nechodí na žiadne hodiny. Jediná hodina na ktorú by pravdepodobne išiel je hudobná''

''Hudobná?''

''Hej. Počul som, že vie spievať ale sám som ho ešte nepočul''

On vie spievať? Je tu o ňom viac ako som si myslela. Jednu vec som však vedela naisto. Chcem ho počuť spievať.

''Oh vau'' bolo všetko čo sa mi podarilo zhromaždiť v ústach.

''Hej, umm prečo sa ospravedlnil? Nikto ho nikdy nevidel niekomu sa ospravedlniť. Možno, že môže mať naozaj srdce? '' Tony sa zachichotal počas toho ako sa pýtal poslednú časť.

''Naozaj neviem, tipujem, že uvidel , že sa bojím? Aj keď naozaj o tom nemusel klamať pred svojimi priateľmi.''

''Klamať?''

''Áno, keď som po hádke išla dolu chodbou, počula som ho kričať na nich, že sa ku*va ''neospravedlnil''''

''Možno im nechcel dať vedieť, že má pre teba slabosť'' spýtal sa Tony.

''Slabosť?''

''Hej, pravdepodobne sa mu páčiš. Ale komu by si sa nepáčila, veď si krásna.''

''No myslím, že a aw ďakujem Tony si taký zlatý'' povedala som naťahujúc sa cez lavicu aby som ho objala.

Školský deň bol konečne na konci a ja som sa nemohla dočkať, kým budem doma. Na prvý deň v škole sa toho udialo príliš veľa. Ale aspoň to bol celkom vzrušujúci deň. Dokonca som spoznala veľa nových kamarátov, čo je prekvapivé. Našťastie je zajtra piatok takže mám víkend na relax.

Kráčala som dole schodmi a išla k mojej skrinke, aby som si z nej vybrala veci. Chodby boli dosť zaľudnené a musela som sa predierať davom aby som sa dostala k skrinke. Tiež neznášate, keď ľudia stoja pred vašou skrinkou a nastane trápny moment typu 'môžeš sa ustúpiť?' ?'' V tomto prípade tu boli ľudia ktorých by označila ako atlétov?

''Hej, nie si ty Harryho dievča?'' opýtal sa blonďák obklopený kamarátmi.

''Um, nie. Môžeš sa mi prosím odstúpiť z cesty?'' opýtala som sa. Začala som byť celkom netrpezlivá, keď tam stál so stupídnou grimasou. Vďakabohu sa odstúpil a ja som si mohla otvoriť skrinku a vybrať z nej veci.

''Ale pekné dievča ako ty by nemalo byť single. Takže čo hovoríš na to, že by som s tebou niekedy šiel von?'' opýtal sa arogantne.

''A čo tak nie?'' povedala som mu do tváre, keď som zavrela skrinku a začala kráčať dole chodbou, smerom od nich. Ani som nečakala na jeho odpoveď a to ho asi nasralo.

''Šľapka!'' zakričal spoza mňa mysliac, že som ho nepočula. Všetci jeho priatelia sa začali smiať.

Išla som späť smerom k nemu a postavila som sa mu. Ako sa odvažuje nazvať ma šľapkou? Veď som ešte ani nemala frajera!

''Čo si to práve povedal?'' povedala som zatiaľ, čo tam on stál a nedokázal ovládať svoj smiech.

''Nazval som ťa šľapkou, ty štetka!'' povedal trošku príliš nahlas, získavajúc si pozornosť ľudí ktorí sa na nás začali pozerať.

''Huh? Môžeš to povedať ešte raz aby som to mohla počuť celé?'' spýtala som sa opäť.

''Nazval som ťa...'' ani nedokončil vetu.

Zmlátila som ho ako žito. Jeho tvár sa otočila druhým smerom, spôsobujúc stratu jeho rovnováhy. Mohla som počuť všetky tie ''oooh'' cez celú chodbu., Všetci sa z neho začali smiať.

''BUĎTE KU*VA TICHO!'' zvrieskol na všetkých ale oni pokračovali v smiechu, dokonca aj jeho vlastní priatelia. Utiekol preč, nepochybne ztrápnený.

Opustila som školu a išla som k môjmu autu.

***

Vypla som motor auta a dala som si kľúče do tašky, zatiaľ čo som vyšla von. Zamkla som auto a šla som k predným dverám. Vytiahla som svoj kľúč a otvorila som dvere, tašku som dala na gauč.

''London si to ty?'' opýtala sa mama z kuchyne.

Kráčala som do kuchyne, išla som k chladničke a vybrala som si fľašu vody.

''Čau mami'' povedala som zatiaľ čo som si sadla na stoličku vedľa pultu.

''Ahoj zlatko, aký bol tvoj prvý deň v škole?'' opýtala sa počas pripravovania šalátu.

''Bol... zaujímavý. Áno to môžem povedať'' povedala som zatiaľ čo som sa napila vody. Naozaj som nevedela ako inak to popísať, keďže sa toho udialo dosť veľa.

''Spoznala si nejakých priateľov?''

''Áno, spoznala som ich zopár. Sú to celkom cool ľudia a sú naozaj milí.'' pravdivo som odpovedala. Ak by neboli oni, netuším ako by sa celý deň zvŕtol.

''Dobre, jedlo je takmer hotové, takže môžeš prísť dole a jesť keď budeš chcieť'' povedala počas dokončovania jedla.

''Okej, myslím že si možno zdriemnem a neskôr si pôjdem zabehať.'' povedala som zasúvajúc moju stoličku a kráčajúc von z kuchyne.

''Jasné zlatko' povedala mama keď umývala riad.

Vybehla som hore schodmi a skočila som na moju posteľ. Cítila som sa ako v nebi. Moja posteľ mi veľmi chýbala a zaspala som okamžite, keď som si do nej ľahla.

*** O tri hodiny

Konečne som sa zobudila a pozrela na hodinky.

18:30!

Ako som dokelu mohla spať tri hodiny? Musela som byť veľmi unavená.

Spomenula som si, že keď sa zobudím som chcela ísť behať.

Vyzliekla som si šaty a dala som si nejaké šedé tepláky s čiernym tielkom a bežecké topánky.

Vlasy som si dala do rozcuchaného drdola, potom som z komody vybrala ipod. Zišla som dolu schodmi a nasmerovala som si to k predným dverám.

''Mami odchádzam! Budem skoro späť!'' zakričala som, zavrela som dvere a vyšla som von.

Zapla som si ipod na shuffle a začala som behať po bloku.

***

Bežala som tak dlho, že som ani nevedela že sa vonku tak stmieva. Pozrela som sa na ipod a bol tam čas 20:00.

Toto je najdlhšie ako som kedy živote bežala!

Bola som príliš unavená na to aby som bežala späť domov, takže som len chodila, zatiaľ čo som pila vodu ktorú som si zobrala so sebou. Kráčala som po mojich stopách ale zdalo sa mi ako keby som chodila stále do kruhu. Viem, že idem správnym smerom ale všetko je tak stupídne tmavé, že nič nevidím.

Natiahla som sa do vrecka aby som si vybrala mobil a použila GPS aby som sa mohla vrátiť domov. Vo vrecku som ale nič necítila.

Zabudla

Som

Svoj

Po*ebaný

Mobil

Doma!

Ó môj Bože, som v prdeli!

Začala som kráčať rýchlou chôdzou. Cestou dole blokmi a zahýbaním na zákrutách som sa snažila nájsť cestu domov.

Ako som kráčala, začula som za mnou kroky a zvuk lámania vetvičiek.

Už som to ďalej nezvládla a začala som utekať.

Utekať o život.

Začínala som byť paranoidná a kričať o pomoc.

''POMOC!'' zvrieskla som ale vyzeralo to tak, že nikto si nevšímal moje prosby o pomoc. Moje oči začali slziť a moje videnie začínalo byť rozmazané.

Utekala som, až kým som nevrazila do niečoho, čo bola asi stena. Spadla som na zem a odrela som si ruku.

Potom som zistila, že to bola osoba a bolo príliš tmavo aby som zistila, že kto to je.

''CHOĎ DOKELU ODO MŇA PREČ!'' zvrieskla som zatiaľ čo som sa snažila vstať a utiecť preč.

Konečne som bola schopná udržať rovnováhu a začala som utekať opačným smerom.

Kroky za mnou začali pridávať do tempa a začali za mnou utekať.

''CHOĎ ODO MŇA PREČ TY ŠIAL-'' nebola som schopná dokončiť vetu, keď mi zozadu chytil pás a zakryl mi ústa rukou.

Začala som kopať nohami a tie ma vyniesli nad zem.

''Prestaň sa hýbať! Len sa ti snažím pomôcť!''

Začala som revať pretože som sa strašne bála.

''Ak pohnem rukou, budeš kričať?'' opýtal sa.

Jeho hlas mi bol povedomý.

Zamrmlala som nie najlepšie ako som mohla pretože jeho ruka bola stále na mojich ústach.

''Okej'' povedal počas toho ako dával ruku preč.

''Prosím, môžeš ma nechať ísť?'' prakticky som žobrala.

Dal ruku preč z môjho pásu a jemne ma položil na zem.

Takmer som spadla ale stihol ma predtým zachytiť.

''Ďakujem'' potichu som povedala, zatiaľ čo som smrkala.

Pozrela som sa hore aby som uvidela kto mi pomohol.

Takmer som zase spadla. Jeho zelené oči sa ligotali v žiare mesiaca.

''Harry'' povedala som úplne šokovaná.

''London?''

 

 

(wohou ďalšia kapitola :D čítajte, komentujte, kritizujte, zdieľajte, odporúčajte :D veď od toho tu predsa ste :D xxx )