That's the sweetest (66: kapitola 1/2)

To je to najzlatšie

Originál

V momente, keď Zayn zo svojich úst vypustí číslo tri, rýchlo vyrazí dvere a ja sa cítim ako keby niekto moje telo ťahal. Ako keby som mala remienok. Zayn je ako jeden z tých hyperaktívnych psov, ktorí keď uvidia niečo v diaľke, tak za tým začnú bezhlavo utekať a naháňať, zatiaľ čo ja som len zmätený majiteľ, ktorý vyzerá ako keby mal každú chvíľu spadnúť tvárou na zem. Moje nohy sa hodnú chvíľu potkýnajú jedna o druhú, no potom za pozviecham a začnem utekať; nahodím rýchle tempo a moje nohy sa hýbu v perfektnej synchronizácií.

Keďže mi vlasy zakrývajú výhľad, otočím sa dozadu a hneď v tej sekunde to aj oľutujem. Z diaľky ju vidím ako sa na nás pozerá a jej tvár je plná rôznych emócií – zlosť, zmätok, vina – padla jej sánka. Ukončí hovor na svojom telefóne, naše pohľady sa stretnú na dosť dlhý čas a potom začne kráčať opačným smerom. Koncentrovane si ju prezerám zatiaľ čo ona zmätene odbočí doľava. Čo je na tamtom konci chodby?

Uhryznem si do spodnej pery a otočím sa späť dopredu. Sme pár metrov od schodiska a vtedy mi to konečne dopne.

Výťah.

Zaynova ruka sa natiahne dopredu, otvorí dvere a ja nasledujem hneď za ním. Moje nohy utekajú dolu schodmi tak rýchlo, že mám pocit, že každú chvíľu spadnem.

''Oh doriti – Zayn! Ona ide do výťahu!'' napol na neho zvriesknem. Už je pravdepodobne vo vnútri – zúrivo prešľapuje zo nohy na nohu – zatiaľ čo čaká na to, kedy sa otvorí. Keď príde na prízemie, výťah sa otvorí len pár dverí od zborovne.

''Kde je najbližší východ? Vpravo alebo vľavo?'' rýchlo sa opýta, len pár chvíľ pred tým ako zídeme na koniec schodišťa.

''Doprava a potom za roh'' odpoviem.

Oba páry našich rúk sa natiahnu dopredu, vyrazíme dvere na konci schodišťa, urobíme ostrú zákrutu doprava a vybehneme dolu chodbou. Jediné zvuky, ktoré je možné počuť sú zvuky našich chodidiel, ako sa v rovnakom tempe dotýkajú podlahy, ktorá je pod nami. Ešte nikdy predtým som nevidela chodby takéto vyľudnené ale na druhú stranu, je predsa piatok a väčšina ľudí ma nejaké plány a tí ostatní odtiaľto proste chcú vypadnúť najrýchlejšie ako sa dá. Ja patrím k tej prvej skupinke.

Zabočíme za roh a v momente zastavíme, keď sa otvoria dvere na jednej z tried a vyjdú z nej dvaja sekuriťáci, ktorí sa na nás dívajú zamračenými tvárami. Ten vyšší a ťažší, ktorý vyzerá, že má po tridsiatke pošepká niečo tomu druhému, ktorý stojí vedľa neho a potom sa obaja pozrú na nás. Obaja sa k nám začnú približovať rýchlymi a veľkými krokmi a my naopak začneme cúvať. Ten nižší otvorí ústa, aby nám niečo povedal, no my obaja zabočíme za roh a začneme utekať späť tamtou istou chodbou.

''Hej! V dvaja okamžite stojte!'' zakričí jeden z nich a ja počujem v jeho hlase nervozitu.

Zayn nás nasmeruje ku triede, ktorá sa nachádza na ľavej časti chodby. Jeho ruky začnú horúčkovito mykať všetkými kľučkami okolo ktorých prejdeme.

''Ku*va'' zamrmle, keď sa dvere nedajú otvoriť. ''Dávaj mi teraz pozor na chrbát'' povie a ja prikývnem zatiaľ čo vyslobodzujem svoju ruku z jeho stisku. Jeho ruky sa vnoria do jeho vreciek a o pár sekúnd vytiahne svorku na papier. Jeho prsty rýchlo ohnú jeden koniec a potom ho začnú vyrovnávať.

Obzriem sa smerom ku koncu chodby a vidím sekuriťákov ako sa už chystajú zabočiť za roh. Nervózne si zahryznem do pery a otočím sa späť ku Zaynovi, ktorý je sústredený na otváranie dverí. Jeho pery sú spojené a jeho obočie je zvraštené. Poklepkám ho po pleci.

''Zayn, prosím Ťa pohni si! Už idú!''

Ten vyšší sa pozrie priamo na mňa a ak by mohli pohľady zabíjať tak by som teraz už najpravdepodobnejšie bola mŕtva. Sú od nás vzdialení len pár dverí.

Z môjho zamyslenia ma vyruší náhly zvuk kliknutia a moja hlava sa otočí smerom ku Zaynovi. Rýchlo sa postaví a rýchlym pohybom otvorí dvere. Rukami mi naznačí, že mám vojsť dnu a ja nezaváham a okamžite vbehnem dnu. On vbehne hneď za mnou.

Rýchlo prejdem pomedzi lavice a priblížim sa k oknám. Moje ruky oblapia kľučky, otočia ich smerom dolu a následne otvorím okno najviac ako sa dá. Zahryznem si do pery zatiaľ čo premýšľam nad tým, či by som sa prepchala cez to malý priestor, a zrazu z ničoho nič prehovorí Zayn.

''Toto okno je asi meter a pol nad zemou. Mala by si cez neho v pohode prejsť aj keď sa už nedá viac otvoriť. '' povie spoza mňa.

Kľučka začne hučať a ja okamžite zložím tašku z môjho pleca a vyhodím ju z okna. Vzdychnem a použijem všetku moju silu na to aby som sa zodvihla z parapety, vystrčila von najprv jednu nohu, potom druhú a potom spadla nohami na betón.

Skákanie z okien pre mňa začína byť akousi tradíciou. Najprv s Harrym a teraz so Zaynom. Ani nechcem pomyslieť na to, že s kým to bude nabudúce.

Zoberiem svoje kľúče od auta a otočím sa k Zaynovi, ktorý kráča smerom ku mne zatiaľ čo si rukou roztržito prečesáva vlasy. Vyzerá úplne v pohode zatiaľ čo ja vôbec nie. Všetko čo teraz chcem a potrebujem je napiť sa a zahnať smäd. Najlepšie s Pepsi, Sprite alebo Snapple.

''Som si istý, že tamtá krava to na nás práskla'' povie Zayn.

''Pochybujem,'' odpoviem. ''Je to aj jej chyba, nie len naša. Učitelia by nemali nechávať žiakov bez dozoru a ona to samozrejme urobila. Ak je aspoň trocha múdra, tak by neotvorila ústa pretože potom by mohla byť obvinená z ohrozovania detí''

''Dúfam, že máš pravdu'' povie a ja ho šťuchnem do boka. On zdvihne ruky a ja sa zasmejem. ''Robím si srandu''

''Bude toho odo mňa na teba príliš veľa, ak by som sa opýtal, či ma zvezieš?'' opýta sa a ja pokývem hlavou.

''Nemám s tým problém, keďže sme prakticky susedia. Len som chcela ešte narýchlo zabehnúť do obchodného centra kúpiť nejaké vianočné darčeky, ak ti to nevadí'' poviem zatiaľ čo kráčam okolo auta a nasadám dnu.

''Okej, v pohode. Plánoval som ísť až budúci víkend ale môžem ísť aj teraz, keďže mám príležitosť'' povie zatiaľ čo pokrčí plecami.

Ukladajúc moju tašku s knihami na zadné sedadlo, dám kľúče do zapaľovania a Zayn sa za ten čas usadí v sedadle spolujazdca. Sme v celkom malom a uzavretom priestore, a ja si nemôžem pomôcť. Tá jeho vôňa je proste božská. Vonia drevnato ale s jemným nádychom vanilky. Mužské voňavky mám čím ďalej tým radšej.

Výjdem zo školského parkoviska a po tom ako prejdú všetky autá zabočím doľava a výjdem na cestu. Cítim sa ako keby prešla večnosť od vtedy čo som naposledy šoférovala. Bolo to však dnes ráno. Mám taký pocit, že Harry chce byť mojim šoférom, pretože ma všade vozí na svojom aute. Úprimne, on by radšej šiel sám na svojom aute ako keby mal sedieť na sedadle spolujazdca. Je to vtipné. Seriózne mi povedal, že ak šoférujem ja a on je iba spolujazdec, tak sa cíti ako buzna. Milujem ako dokáže na všetko vymyslieť nejakú výhovorku, ktorá nedáva vôbec zmysel.

Ak to nie je tak ako to chce Harry, tak je to zle.

''Ako dlho ste už s Harrym spolu?'' opýta sa náhle Zayn.

''Um.. niečo okolo štyroch mesiacov'' odpoviem s úsmevom. Nepamätám si presný dátum, kedy sme sa dali dokopy a to je zlé. Buď je to štrnásty alebo pätnásty september.

Zaslúžim si cenu za najhoršiu frajerku.

''Vieš, '' začne zatiaľ čo sa na mňa rýchlo pozrie. ''Keď som ťa prvý krát videl, automaticky som si pomyslel, že si zadaná keďže si nepopierateľne atraktívna no môj predpoklad sa zmenil keď si začala koktať. Bola si taká nervózna a ja som si myslel, že to je zlaté. Ale keď si mi potom neskôr v ten deň povedala, že máš frajera, a keď som potom zistil, že to je Harry, tak to všetko dávalo zmysel. Stále sme mali rovnaký vkus na baby.'' vysvetľuje.

''Stále som nezabudla na to akú kravinu si použil aby si zaklamal o tom, že si sa stratil hľadajúc kúpeľňu'' poviem so smiechom. ''Myslela som si, že som hrozná klamárka ale ty si ten najhorší, ktorého som kedy stretla a to hovorí za veľa'' poznamenám zatiaľ čo zastavím na semafore.

Pozerá sa na moju vysmiatu tvár, zagúľa svojimi gaštanovými očami a zasmeje sa. ''Prečo si myslíš, že som klamal? Proste som len omylom vošiel do tvojej izby mysliac si, že to je kúpeľňa''

''Zabudol si spomenúť tú časť, keď si si obzeral moju izbu bez môjho povolenia ako nejaký čudák'' poznamenám.

Pozrie sa na mňa s kamennou tvárou zatiaľ čo si hryzie do spodnej pery no po chvíli sa zase uškrnie.

Asi desať minút po našej konverzácií konečne dorazíme k obchodnému centru a na moje veľké prekvapenie, parkovisko nie je vôbec zaľudnené. Z celej plochy parkoviska je zaplnená asi tak tretina a to je šialené vzhľadom na to, že je piatok. Väčšina ľudí sa vrhá do nákupov hlavne v piatky a soboty. Ale ak to tu bude stále takéto vyľudnené, tak tu začnem chodiť viac v tomto čase.

Dám si všetko – môj telefón, peniaze a kreditku – do mojej malej čiernej vybíjanej kabelky a prejdem ku Zaynovi, ktorý ma trpezlivo čaká s malým úsmevom. Opätujem mu ho a obaja vykročíme v príjemnom tichu smerom ku vchodu do Bloomingdales'.

''Vďaka Zayn'' poviem milo zatiaľ čo prechádzam cez dvere, ktoré drží on, a prikývne hlavou.

Jasné svetlo, ktoré vyžaruje z lámp nad nami je veľmi pekné privítanie. Vytvára to takú sviežu atmosféru. Okolo nás sa mihne množstvo ľudí, ktorí sa usmievajú, rozprávajú a smejú.

''Tak, ako to urobíme?'' opýtam sa zatiaľ čo sa na neho pozriem. ''Rozdelíme sa a stretneme sa pri pasáži s jedlom o hodinu alebo môžme byť spolu?'' navrhnem.

''Pravdepodobne bude lepšie ak sa stretneme keď budeme hotoví. Len mi daj rýchlo tvoje číslo'' povie. Vopchá si ruku do zadného vrecka, vytiahne z neho telefón a podá mi ho.

Zoberiem si ho z jeho nastavenej ruky, napíšem tam moje meno a číslo a s úsmevom mu ho podám späť. ''Len mi zavolaj alebo napíš keď tam budeš''

''Jasné, zlato'' povie a ja zagúľam očami nad jeho usmiatou tvárou.

(škola + choroba.. naozaj sa ospravedlňujem a pokúsim sa to spraviť nejak tak aby bola aspoň jedna časť za týždeň :))